Keď som mal šestnásť rokov, veľa sme s kamarátom stopovali. Napríklad sme šli stopom do Pyrenejí, do Álp či do Benátok. Mávali sme veľmi rôzne zážitky. Niekedy všetko išlo ako po masle a my sme sa za pár hodín dostali naozaj ďaleko. Inokedy sme hodiny a hodiny strávili na kraji cesty, slnko na nás pieklo a my sme nadávali sami sebe, že sme radšej neostali doma. (Mimochodom, z celej Európy sa v tom čase najhoršie stopovalo práve na Slovensku.)
Brali nás rôzni ľudia. Kamionisti v rozťahaných tielkach, manažéri v oblekoch, miestni dôchodci. Párkrát nás vzala aj osamelá odvážna žena. Dvoch mladých, síce napohľad sympatických, predsa ale potenciálne nebezpečných chlapíkov.
Pamätám si najmä na pani, ktorá išla z juhu Talianska do Nórska. Chcela tam ísť s kamarátmi jachtovať. Volala sa tuším Vanessa. Vanesse sme cestu riadne skomplikovali. Nie, samozrejme sme jej neublížili, neokradli ju ani nič také. Mala ale vytlačenú celú cestu na množstve papiera. Dokonalý itinerár: pri Piacenze odbočiť doprava, o tri kilometre doľava, a tak ďalej. Celých dva a pol tisíc kilometrov. V tom čase ešte neboli navigácie.
No a tieto papiere sme jej omylom pri vystupovaní vzali so sebou. Vložili sme ich totiž do nášho mapového atlasu a zabudli vyložiť, keď sme atlas balili do ruksaku. Keď sme to zistili, rozhodli sme sa na mieste na Vanessu počkať, ak by sa chcela vrátiť. Čakali sme ju tri hodiny. Potom sme vzali ďalší stop. Do konca cesty som na ňu ale myslel: ako sa teraz bez svojho podrobného plánu dostane do Nórska?
Ale nie o stopovaní má byť tento blog. Vanessa ma naučila jednu vec: zručnosti sú lepšie ako konkrétne znalosti. Pre Vanessu by bolo omnoho lepšie, keby sa dokázala prirodzene na ceste orientovať, keby nosila približnú mapu Európy v hlave, keby rozumela tomu, že ak jej večer slnko svieti do tváre, šoféruje na západ. Potom by nemohla príliš blúdiť ani bez svojej papierovej pomoci.
A predsa väčšina klubových šachistov pristupuje k otvoreniam podobne ako Vanessa k orientácii na cestách. Učia sa ťah po ťahu presne teóriu, chcú mať presnú mapu, čo na tú-ktorú konkrétnu odbočku urobiť. Keď ich ale ich súperi dostanú mimo mapu, sú bezradní. Nevedia sa totiž zorientovať sami.
Nebuďte ako Talianka Vanessa. Neučte sa dokola teóriu. Omnoho lepšie bude, ak sa naučíte v typické plány, pravidlá, podľa ktorých sa daná pešiaková štruktúra či daná varianta otvorenia správa. Aj keď vám potom súper mierne odbočí, keď vám napríklad prehodí ťahy, vy budete stále vedieť, že máte po ľavici Alpy a po pravici Dunaj, a teda že idete približne správnym smerom.
Nestaňte sa otrokmi máp. Budujte v šachu svoj vnútorný kompas. Nesnažte sa, aby ste každé otvorenie a každú pozíciu do dvadsiateho ťahu poznali naspamät. Snažte sa skôr, aby ste sa dokázali správne rozhodovať aj v pozíciach, ktoré vôbec nepoznáte.
Ako na to? Dám vám tri rady:
1. Študujte celé partie
Otvorenie, stredná hra a koncovka tvoria v partii jeden celok. Nedajú sa oddeliť. A preto neštudujte otvorenia bez toho, aby ste sa dívali na celé partie, ktoré sa v danej variante hrali. Aj šachoví autori už začínajú písať knihy o otvorení, ktoré rešpektujú celistvosť šachovej partie. Pán Cox napríklad o Berlínskej obrane napísal knižku, ktorej prvých 70 strán je venovaných typickým koncovkám, ktoré v danej obrane vznikajú.
2. Hrajte tréningové partie
Večne šedivá je teória, večne zelený je strom praxe. Tak ako nové topánky, aj nové varianty je potrebné odskúšať. Hrajte tréningové partie, rozohrávajte pozície proti počítaču. Až vtedy, keď sami testujete odporúčania vyčítané z knižiek, prídete na mnohé ďalšie otázky, a aj na to, či vám dané otvorenie padne ako uliate, alebo či naopak potrebujete hľadať inú zbraň.
3. Premýšľajte
Nekopírujte bez rozmyslu ťahy teórie. Neustále uvažujte: prečo sa hráva toto a nie niečo iné? Ako je možné, že práve tento ťah vedie k vyrovnaniu? Hrajte len otvorenia, kde máte všetky tieto otázky zodpovedané. Lebo práve porozumenie je zárukou, že i keď zídete zo známej cesty, nestratíte sa na svojej púti partiou.