To je priamočiara otázka, hneď na začiatku dám na ňu aj stručnú odpoveď a tou je ÁNO. Pokúsim sa tento názor zdôvodniť aj obhájiť.
Predovšetkým šach nie je len teória otvorení! To je len prvá, síce dôležitá, ale iba úvodná fáza šachovej partie. Málokedy sa nám podarí rozhodnúť partiu už po pár ťahoch a vytvoriť tak miniatúrku, spravidla k tomu dôjde po vážnej chybe súpera a často nie je iba jediná. Pokiaľ rýchlo skóruje špičkový veľmajster v súboji s konkurentom podobnej sily, tak si to zaslúži našu pozornosť bez ohľadu na systém, či variant, ktorý zvolil. Musel totiž prísť s niečim netypickým, mimoriadnym, čím súpera prekvapil, či priam ohromil.
To už je samo o sebe poučné, navyše v šachu sú dôležité analógie. Uvediem príklad, Levon Aronjan mal vlani úspešný rok a verne ho sprevádzala anglická. Proti systémom s d5 v spojení s fianchettom Sf8 viackrát uplatnil rýchly krídelný nástup vežovým pešiakom, bolo to minimálne v piatich partiách, čo mi prichádzajú na um. V rýchlych výhrach s Nepomnjaščim a Girim nefiguroval ten istý, len podobný variant, v oboch zohral kľúčovú úlohu postup h4-h5. Nedá sa táto idea úspešne použiť aj v otvorení, ktoré nám reálne môže vzniknúť na šachovnici (povedzme Pirc, či dračia sicílska)? Nová myšlienka tak obohatí náš šachový arzenál a môžeme sa zamyslieť nad jej použitím v rámci nášho repertoáru. Môže nás inšpirovať aj k tomu, aby sme rozšírili vlastný repertoár a naštudovali si nový variant, či celý systém.
Ak v zdraví prežijeme otvorenie, čaká nás stredná hra. Mnohé typické pozície pritom nie sú viazané na jediný systém, ale môžu vznikať z celého spektra otvorení. Povedzme pozície s izolovaným pešiakom majú svoje miesto v otvorených (ruská), polozavretých (Panovov útok v CaroKanne, sicílska s c3) aj zavretých (dámske gambity, Nimcovičova indická) hrách. Podobne je to aj s visiacimi pešiakmi, ježkovitými štruktúrami (vznikajúcimi z anglickej aj sicílskej), zablokovaným centrom s klinom na d5 (kráľovská indická, ale aj zavretá španielska), pozície s malým centrom e4 proti d6 (škótska, ale opäť aj kráľovská indická). Dalo by sa pokračovať, ale myslím, že som jasne naznačil, o čo mi ide. Rast šachovej sily a celkové hlbšie pochopenie šachu sú spojené aj s poznaním bežných motívov a plánov v rôznych typických pozíciách strednej hry. Iste, niektoré nám vzniknú častejšie, ako iné, do niektorých budeme smerovať, iným sa zase podľa možností (tie má biely aspoň spočiatku širšie, ako súper) budeme snažiť vyhnúť. Avšak bezmocní a úplne dezorientovaní by sme nemali byť v žiadnej z nich. Anekdotická situácia z partie dvoch slabších šachistov, kde sa po pár ťahoch jeden z nich opýtal súpera "Prepáčte, ja hrám španielsku, a čo vlastne hráte Vy?" by nemala v našich partiách vznikať. Svetová špička je aj v tejto oblasti o krok vpred pred ostatnými, prináša nové strategické prvky, či tvorivo uplatňuje už známe témy v menej obvyklých situáciách. Prečo by sme sa od nich nepoučili? Obzvlášť vítané a prospešné je, ak môžeme takéto partie študovať aj s komentármi hráčov. Glosy nájdeme už nielen v knihách a šachových periodikách, ale často aj na nete. Elitný veľmajster sa sotva bude s čitateľmi, či poslucháčmi deliť o jemnosti svojej domácej prípravy v otvoreniach, ale v neskorších fázach partie nám už oveľa ochotnejšie ozrejmí chod svojej mysle, ciele, ktoré sledoval, alebo varianty, ktoré spočítal. Neraz nám aj úprimne povedia, čo prehliadli a v čom sa mýlili. A ako vieme, tí najmúdrejší sa učia z cudzích chýb, tí menej šikovní z vlastných a tí nenapraviteľní sú odsúdení k opakovaniu svojich omylov... Tí najlepší komentátori (povedzme Svidler je v tomto výborný) nám predvedú šírku svojej šachovej kultúry, spomenú ďalšie príklady z vlastnej praxe, či histórie. Botvinnik sa na tréningoch svojej šachovej školy zvykol zverencov pýtať na vlastné, ale aj cudzie partie, ktoré súviseli s preberanou témou. Často šlo pritom o dosť obskúrne príklady povedzme z polofinále klubového šampionátu apod. Veľký stratég však vedel, že boli relevantné a testoval týmto erudíciu svojich žiakov. Už vyššie sme spomínali význam analógii, žiadny šachový poznatok navyše nám sám osebe nemôže ublížiť! Treba si však predovšetkým dať pozor na ich aplikáciu, šach je mimoriadne bohatý a tých úplne za každých okolností platných axiómov je v ňom minimum.
V jednom z ďalších vlogov sa zvlášť venujem technike v šachu. Neprezradím žiadne tajomstvo, ak poviem, že elita má aj širšie znalosti koncoviek a lepšiu techniku, ako zvyšok sveta. Čiže aj tu máme dostatok materiálu na poučenie, aj hlboké štúdium. Existujú špecializované monografie, venované tvorbe velikánov v tejto oblasti (napr. "Endgame virtuoso Anatoly Karpov" od Karolyiho), ako aj len určitému druhu koncoviek (Korčného "Practical rook endgames" obsahuje veľmi podrobne analyzované vežovky z autorovej praxe). Treba si len vybrať, pričom v oblasti koncoviek a techniky je v šachovej literatúre omnoho menej braku, ako pri monografiách o otvoreniach; navyše poznatky z tejto oblasti majú oveľa dlhšiu životnosť a platnosť.
Na záver poviem už iba jedno. Aj keď som už varoval pred zovšeobecňovaním, jednu generalizáciu si predsa len neodpustím - nakoniec, netýka sa samotného boja za šachovnicou, ale štúdia šachu. Ďaleko najlepším učebným materiálom sú (nielen) podľa mňa celé partie! Tie nám ukážu boj v jeho celistvosti, ako aj interakciu medzi jednotlivými fázami partie. Práve voľba plánov pri prechode z otvorenia do strednej hry, ako aj rozhodovanie o prechode do rôznych typov koncoviek sú jedným z najzložitejších a zároveň kľúčových problémov šachu ako takého. A čím silnejší hráči študovanú partiu hrali, alebo glosovali, čím viac komentárov (nielen variantových, ale aj slovných) k nej napísali (alebo nahovorili na video), tým väčšia je šanca, že sa naše šachové obzory rozšíria a nejaký z nových poznatkov dokážeme úspešne použiť aj vo vlastnej praxi.
تعليقات