O týždeň to vypukne. Slovenskí šachisti nasadnú do áut, autobusa zo Zvolena, či dokonca do vláčiku z Hronskej Dúbravy (ak ho ŽSR ešte nezrušili, ako sa pravidelne vyhrážajú), podujmú sa na serpentíny, prekĺznu medzi horami, zaparkujú či vystúpia, a už o malú chvíľu sa budú tiesniť pri stolíku nad schodami, kde Milan a jeho pomocníci škrtajú a zapisujú, kto tohoročnú púť do Mekky šachu zvládol a kto nie.
Na štiavnické turnaje mám celú koláž spomienok. Pamätám si na bojovné zápasy vo futbalovom turnaji, (sám som v rámci turnajovej sebadisciplíny nikdy nehral, ale fandiť som chodil), na legendárne družstvo Profylaktikov, ktoré ako prvé prišlo s vlastnými dresmi. Spomínam si na môjho nenápadného súpera z Podbrezovej, ktorý vzal niekoľko nočných za sebou, aby na turnaj ušetril dovolenku, mňa (profíka, ha ha) skoro porazil, v ďalšom kole ale zaspal v časovke, to viete, niekoľko nočných je niekoľko nočných.
Nezabudnem na obrovský vzduchový tunel, ktorý Milan nainštaloval pod pódium, aby sme sa v hracej miestnosti neudusili, lebo leto to vytunovalo na plné pecky. Spomínam si na neuveriteľne plné pódium pri Štiavnickom Živom Šachu – nikdy predtým ani potom som toľko nešachistov na šachovej akcii nevidel. Spomínam na zaručene teplé tajchy, ktoré boli v skutočnosti studené ako sviňa, (či len ja som taký útlocitný?) a na nočné kúpanie nad námestím. Spomínam si na svoje účinkovanie v odvolacej komisii, vďaka ktorému som sa dozvedel o nočnom živote na internátoch o niečo málo viac, než mi bolo milé.
A šachové momenty: Ako došiel z Kanady Tomáš, všetkých nás vycvičil a skromne a spokojne odišiel. Ako Sergej Movsesjan rok čo rok komentoval partie pre päť či desať ľudí, bez akejkoľvek frustrácie, že by si zaslúžil početnejšie publikum; bolo to, ako by si Messi chodil každoročne zakopať s partiou chalanov kdesi odvedľa. Ako ma Peťo nemilosrdne čiernymi vytupil, pretože potreboval pol boda a ja celý bod.
A tiež ako sme čakali na vyhlásenie výsledkov do štvrtej či piatej, pretože jedna veľmi bojovná partia sa hrala snáď 140 ťahov. Na vyhlásení sme vtedy boli snáď ôsmi: traja medajlisti, traja organizátori a rozhodca. Ďalších 150 účastníkov bolo dávno na ceste domov. Rodinná atmosféra, mohli sme si aspoň pripiť.
A na ten krásny moment, keď Miňo uznal, že bez dvoch pešiakov to ďalej už fakt nepôjde, a ja som sa stal majstrom Slovenska.
Taká je Štiavnica. Šachová Pohoda. Tento rok vynechávam. Tlieskam však tým, ktorí ju opäť zas dali dohromady, a závidím tým, ktorí svoj čas budú deliť medzi súboje za šachovnicou, futbal, kúpanie, večerné pivo, nočnú prípravu, ranný futbalový turnaj, trh a antikvariát, prechádzky (zásadne do kopca a z kopca), možno i nejaké to rande. Nakoniec to ale aj tak skončí nad šachovnicou, poznáte to, v dobrom i v zlom, od figúrok nás nikto nerozlúči.
Nech žije leto, keď na šachovnice svieti slnko a do duší sa vkráda bujará, gambitová radosť!
Želám vám veľa šťastia v letných turnajoch.