Vrátil sa na chvíľu za šachovnicu. Prišiel, videl – a nezvíťazil. Na augustovom turnaji v americkom St. Louis skončil Kasparov ôsmy z desiatich hráčov. Horšie dopadol už len Anand, jeho mladší kamoš zo starších časov, a David Navara, ktorý ale na turnaji Garriho porazil, a stal sa tak snáď jediným hráčom slovenskej extraligy, ktorý takýto skalp vo svojej zbierke má.
Pred turnajom v St. Louis som stretol i šachistov, ktorí verili, že Kasparov ho vyhrá. „Je stále najlepší!“, tvrdili s presvedčením, ktoré naznačovalo, že Garri je pre nich skôr mýtickou postavou než človekom z mäsa a kostí. Ja sám som odhadoval, že skončí niekde uprostred tabuľky. Kasparov sa ale prepadol až takmer na samotné jej dno. Čo sa vlastne stalo?
Prvý dôvod je zrejmý: fatálny nedostatok praxe. Predstavte si, že by Sagan prestal na tri sezóny bicyklovať a trénoval by len rekreačne. Ako by asi dopadol na nasledujúcej Tour de France? Kasparov nehral vážnu partiu viac ako 12 rokov. Aj keď základná schopnosť hrať šach či bicyklovať je v človeku vrytá až do smrti, na dobrý výkon je prax nevyhnutná. Možno v partiách hraných vážnym tempom by sa Garriho stuhnutosť tak neprejavila, ale rapid a blicky sú hlavne o intuícii a rýchlom prepočte. Nečudo, že Kasparova neustále trápil nedostatok času.
Druhý dôvod spočíva v štýle Garriho hry. Kasparov hral vždy šach náročný na prepočet a energetický výkon. Hovorí sa, že dve-tri hodiny pred partiou vždy zjedol steak a ten mu potom dodával potrebnú výdrž počas hry. Taktiež si k partiám nosieval čokoládu. Na jednej z Olympiád mu ju zjedli iní veľmajstri zo spoločnej chladničky; exmajstra sveta to riadne rozladilo. Ale úprimne, neodlomili by ste si z čokolády šachovej ikony?
Nevýhodou takéhoto štýlu je, že je problém ho udržať v staršom veku. Staručký Smyslov mohol hrávať do osemdesiatky, pretože jeho kryštáľovo čistý pozičný štýl bol založený najmä na pochopení všeobecných zákonitostí. Ak ale hráte najmä dynamické komplikované šachy, môžete sa v nich stratiť už omnoho skôr.
Tretí dôvod je naznačený v nadpise: Garri je dnes už retro. Je to šachový mohykán, deduško, vyslúžilec. Šach sa od dôb, keď bol na vrchole, o čosi zmenil. Hrá sa trochu inak, hrajú sa iné otvorenia, súperi si kladú trochu iné problémy. Garri je ako učiteľ, ktorý by na dnešnú školskú diskotéku doniesol Karla Gotta a Elán. Patrí už do inej generácie.
Patrí sa dodať, že šach sa nezmenil sám od seba. A jedným z ľudí, ktorí ho zmenili, bol práve Kasparov. Jeho hra, jeho fantastické knihy, to všetko pomohlo i súčasným svetovým hráčom, aby sa dostali až na vrchol.
Kasparov odišiel so vztýčenou hlavou. Odišiel v dobe, keď bol na vrchole. To nedokáže každý. Týmto gestom, neochotou podieľať sa na vlastnom páde, na mňa kedysi v roku 2005 urobil veľký dojem. Do súťažného šachu sa už naplno nevráti, pretože jeho doba pominula a on to dobre vie.
Kráľ je mŕtvy, nech žije kráľ.