Medzi moje najpamätnejšie partie patria dve stretnutia s Viktorom Korčným. Pravda, ani nie tak kvôli priebehu na šachovnici: obe sa skončili po krátkom boji remízou. Pamätné boli predovšetkým kvôli charizme samotného Viktora Hrozného.
Keď som si ním hral v roku 2006 druhýkrát, mal 75 rokov. Vyzeral ako starý námorník; šľachovitý a pevný, s uhrančivým pohľadom a ostrými rysmi. Ťahy hral rýchlo, akoby ich strieľal z praku. Neďaleko sedela jeho žena a plietla nekonečný šál. Čas od času vstala a doplnila Viktorovi zásobu čokoládových cukríkov; tie mu dodávali počas partie energiu.
Korčný stál celú partiu trochu horšie, preto bol pri podpise remízy v dobrej nálade. „Mladý muž!“, oslovil ma po rusky a dal mi na výber asi z piatich rečí, v ktorých môžeme spolu analyzovať. Anglicky, nemecky, francúzsky, rusky, tú piatu si nepamätám. A potom sa vrhol do analýzy, s rovnakou vervou ako do partie samotnej. Analyzoval najmä on, ja som úctivo prikyvoval; nestíhal som poriadne porozumieť tomu, čo mi ukazoval. Čo päť minút nás niekto vyrušil a prosil Korčného o autogram; ten sa podpísal na podstrčený papier rýchlym pohybom, v ktorom bolo čosi zo zaháňania komára, a ako pavúk do stredu svojej siete sa okamžite vrátil k dianiu na šachovnici. Analýzu sprevádzalo cinkanie ihlíc na pletenie a šušťanie čokoládových bonbónov.
Ak Korčného osobnosť niečo charakterizovalo, bola to jeho vnútorná sila. Žiarila z neho ako svetlo zo 100wattovej žiarovky. Aj jeho životný príbeh bol holdom tejto sile. Vyrastal v Leningrade počas druhej svetovej vojny, v ktorej prišiel o otca. Presadil sa medzi najsilnejšími šachistami Sovietskeho zväzu, patril medzi najtalentovanejších zo svojej generácie. V roku 1976 emigroval do Holandska (neskôr sa presťahoval do Švajčiarska), následkom čoho musel čeliť nepriateľstvu Sovietskej šachovej federácie, ktorá napríklad zakazovala šachistom ZSSR zúčastňovať sa turnajov, ktorých účastníkom bol i Korčný.
Napriek tomu sa dostal až pod samotný šachový Olymp, odohral dva zápasy o majstra sveta. Nie je tiež bez zaujímavosti, že je jediným šachistom, ktorý porazil všetkých povojnových majstrov sveta. Všetkých, od Botvinnika až po Carlsena.
A viete, čo je ešte zaujímavé na Viktorovi Korčnom? Svoj prvý zápas o majstra sveta hral v roku 1978, keď mal už 47 rokov. Prehral, vrátil sa a skúsil to znovu. Ako päťdesiatročný.
A čo vy? Máte občas pocit, že ste vo svojom šachovom vývoji niečo nestihli? Že ste sa ako tínedžeri nemohli šachu dosť venovať a teraz už to nedobehnete? Keby ste vtedy bývali mali viac času... Dnes je ale už neskoro...
Viete, čo by Vám na to odvetil Viktor Korčný? Rozbalil by si čokoládový cukrík šľachovitou rukou námorníka a zahrmel by po rusky:
„Mladý muž! A to Vám kto povedal, že je neskoro?!“
Korčný-Bacrot, Reykjavik 2003. Biely na ťahu získal veľkú výhodu a neskôr vyhral. Korčný mal v čase konania partie 71 rokov, Bacrot 20.