Šach je zvláštny šport. Predstavte si, že by sa vo finále Ligy majstrov stretli dva skvelé tímy, napríklad Real Madrid a Bayern München, v 18. minúte by sa za stavu 0:0 stretli v stredovom kruhu kapitáni oboch tímov a dohodli sa na remíze. Hráči by sa vrátili do šatní, svetlo na štadióne by pohaslo a diváci by šli spokojní domov, hádajúc sa cestou, či bola ponuka remízy od kapitána Realu správna, alebo mali pokračovať v hre. Absurdná predstava, že? V šachu niečo podobné možné je. Pravda, dnes už s určitými obmedzeniami, známymi ako Sofijské pravidlá.
Ponuka remízy k šachu patrí. Jej pôvodným účelom ale nie je utiecť z boja počas či tesne po otvorení. Pôvodne slúžila k tomu, aby hráči neostali zakliatí v nezmyselne vyrovnaných postaveniach, ktoré ale nie je možné rýchlo zremizovať iným spôsobom: opakovaním ťahov, večným šachom či pomocou pravidla 50 ťahov.
Dnes je ponuka remízy využívaná či zneužívaná iným spôsobom. Umožňuje hráčovi utiecť pred sebou samým. Pred vlastným strachom a vlastnou lenivosťou. Je únikom z frontovej línie, zhodením psychického bremena, ktorým šachová partia bezpochyby je.
V niečom takýmto ponukám remízy rozumiem. Klubový hráč hrá šach najmä pre zábavu. Ma inú prácu, je z nej unavený, nemá čas príliš študovať kráľovskú hru. Možno ho kapitán uprosil, aby na ligový zápas vôbec nastúpil, pretože jednoducho nemá kto hrať. Keď si takýto šachista sadne za šachovnicu, akýsi čertík mu zašepká do ucha: „Nie si vôbec pripravený! Všetkým to tu pokazíš! Vidíš toho súpera, ten určite študuje celé noci, ten ťa roztrhá na kusy. Skús rýchlo ponúknuť remízu, tak nič nepokazíš, zápas nech vyhrá niekto iný!“
Ale na druhej strane: aký význam má venovať sa kráľovskej hre (alebo čomukoľvek inému) len napoly? Rýchla remíza je akási partia-nepartia. Možno by bolo lepšie vôbec nenastúpiť. A v šachu je víťazstvo ten konečný cieľ. Remíza: to je nuda, to je šeď, to je priemer. Remíza je ako káva bez kofeínu, ako vegetariánsky párok, ako bozk cez sklo. Ja osobne si pamätám na tucet svojich krásnych víťazstiev. Každé z nich ma dokázalo nabiť na dlhý čas. Zo žiadnej remízy som podobnú energiu čerpať nedokázal.
A preto: Hrajte naplno! Nebojte sa prehry! Ak sa nebudete báť prehrať, budete omnoho častejšie vyhrávať, a tiež toho za šachovnicou viac zažijete. Ide len o to prekonať strach a ponoriť sa do boja až po uši.
Aj ja s túžbou uniknúť z boja často bojujem. A občas aj prehrám. V postavení na šachovnici (Markoš-Štoček, Extraliga 2016) som ponúkol remízu, pretože som sa bál, ako by sa partia vyvíjala ďalej. A Jirka Štoček ju zobral, aby po partii povedal vetu, ktorá ma inšpirovala k nadpisu blogu: „Byla to remis oboustranným strachem.“ Za koho by ste partiu hrali ďalej radšej?