V tomto vlogu by som sa chcel dotknúť problematiky pomoci pri šachovom raste, rád od silnejších kolegov a priateľov. Šachy, ponímané ako obor ľudskej činnosti, existujú už stáročia, ich zákonitosťami sa zaoberali mnohí velikáni, ktorých výsledky aj hra nás môžu inšpirovať. Pritom, podobne, ako v iných oblastiach, nemusíme začínať úplne od piky. Tak ako študenti fyziky nespochybňujú povedzme Newtona, či Keplera, technici sa nesnažia znovu vynájsť koleso a kladku, aj v šachu môžeme vychádzať z mnohých axiómov a sústav poznatkov, ktoré majú skoro všeobecnú platnosť. Nejaké výnimky sa však vždy nájdu, často aj preto, že niektoré poučky si navzájom protirečia. Povieme si čosi aj o nich.
Vyšší rating, či nebodaj získané medzinárodné tituly (okrem tých, uhratých vo FIDE online aréne) už naznačujú, že dotyčný dosiahol v šachu určitú úroveň, má znalosti, ako aj skúsenosti, ktoré často aj značne predčia tie naše. Preto ho počúvajme pozorne, ak je ochotný sa o ne podeliť. Snažme sa pochopiť, o čom hovorí, nebojme sa aj klásť otázky. Postoj typu "ja viem, ja viem, urobím, či zistím si to sám" je v takomto prípade, mierne povedané, detinský.
Dám aj jeden konkrétny príklad. Nemenovaný silný mladý šachista, ktorý je už IM a chýba mu len jedna veľmajstrovská norma, nedávno nečakane šiel výsledkovo dolu. Stratil zhruba 50 bodov ratingu, posledná norma v nedohľadne - pýtal sa ma, kde je chyba, čo robí zle? Povedal som mu, že až priveľa hráva, neostáva mu čas venovať sa šachu takpovediac v tichu vlastnej pracovne. Dôležitá je pritom najmä analýza vlastných partii, ideálne je pritom skombinovať hlavu a stroj, čiže najprv samostatný rozbor a jeho následná kontrola enginom. Nájsť tú správnu rovnováhu, ako, kedy a na ako dlho (!) zapnúť povedzme Stockfish a kedy sa máme sami zamyslieť - to je veľmi individuálne, každý si časom nájde ten pomer, ktorý mu najlepšie vyhovuje. Áno, viem, je to časovo aj psychicky náročné, ale pokiaľ budeme k sebe úprimní (nebudeme napr. predstierať, aké obrovské množstvo variantov sme v čase partie perfektne spočítali), tak sa nám podarí určiť naše opakujúce sa chyby a zvládneme aj typizáciu vlastných nedostatkov. Pokiaľ ich správne identifikujeme, či už sami, alebo s pomocou trénera, či skúsenejšieho kolegu, tak sme už spravili prvý dôležitý krok k ich odstráneniu. Môžeme si pritom sami nájsť študijný materiál na danú tému, ale aj tu nám môže dobre poradiť tréner.
Výsledkom analýzy však nemusí, ani nemá byť, len akési "sebabičovanie", užitočné je aj pochopenie vlastných silných stránok! Ak zistíme, aký typ pozícii nám najviac vyhovuje, tak sa môžeme v nich ďalej zdokonaľovať (opäť je tu otázka nájdenia študijného materiálu) a v našich partiách cielene do nich smerovať. Môj mladý klubový kolega ma vtedy pozorne počúval, bolo to však len nedávno a uvidíme, čo si z toho zoberie pre budúcnosť. V každom prípade teraz, keď píšem tieto riadky, má veľmi reálne šance uhrať si tú vytúženú poslednú normu...
Neskôr, keď dosiahneme v šachu vyššiu úroveň, už dokážeme jednak efektívnejšie samostatne pracovať nad šachom, aj lepšie budeme vedieť rozlíšiť, ktoré rady sú naozaj užitočné. Niektoré by sme si mali upraviť pre svoje potreby - z tohto hľadiska je dôležité šachovo poznať sám seba, ako som už spomínal vyššie. A zopár síce dobre mienených, ale neužitočných pokynov môžeme, slušne povedané, odložiť bokom. Silnejších šachistov od nás však stále bude dosť a mali by sme sa snažiť čerpať poučenie z každého možného zdroja. V ďalšom vlogu budem hovoriť o tom, že tvorbu elitných veľmajstrov treba študovať bez ohľadu na otvorenia, ktoré hrávajú. Lepšie tak pochopíme, čo je v súčasnom šachu podstatné a v neposlednom rade aj nájdeme inšpiráciu pre vlastnú tvorbu. Jano Markoš hovorí o emulácii svojich idolov najmä v otvoreniach, ale rozhodne sa nemusíme obmedziť len na to. Carlsen, Aronjan, Caruana, či MVL sú tam, kde sú nielen kvôli strojovo presným analýzam populárnych systémov španielky, či sicílskej. Skvele riešia problémy najmä v ďalších fázach šachovej partie, pomáha im výborný prepočet, aj technika - jednoducho povedané, v mnohom nám môžu byť vzorom.
Predsa len by som však chcel varovať pred jedným špecifickým extrémom. Šachy sú hrá náročná, zložitá a mnohostranná, preto som si vypestoval určitú averziu k tým, čo sa ich snažia vtesnať do zopár poučiek, definícii, algoritomov, či axiómov. Tí, ktorí tvrdia, že odhalili akýsi svätý grál šachu, pôsobia na mňa skôr ako známi vševedúci chrobáci Truhlíci - iste každý z nás pozná takéto typy v iných oblastiach života.
Profesor Hans Berliner bol počítačovým expertom a majstrom sveta v korešpondenčnom šachu v roku 1965. V roku 1999 vydal knihu "The System", kde podrobne popisuje, ako biely získa prevahu po 1.d4, pričom dôraz kladie na správny algoritmus výberu ťahu. Berliner vlani zomrel, dnes tu máme dokonca Alpha Zero, ale akosi mu neverím, najmä nie jeho ďalekosiahlym a veľmi dogmatickým záverom. Jeho konkrétne analýzy sú zaujímavé, ale nie sú nesporné a mnoho konkrétnych otázok ostáva nezodpovedaných. O niečo neskôr svoj univerzálny šachový algoritmus prezentoval Josif Dorfman v diele "Method in Chess". Pôvodne ukrajinský veľmajster, dnes žijúci vo Francúzsku, patril kedysi k medailistom šampionátov ZSSR a je rozhodne silnejším šachistom, ako Berliner. Aj jeho teória o statických a dynamických faktoroch má reálny základ a umožní nám pochopiť zmeny charakteru pozície, o ktoré sa šachisti usilujú a ktorým sa naopak treba vyhnúť. Ale jeho knihu je lepšie chápať ako výber jeho vlastných najlepších partii s poučnými poznámkami, nie ako ním prezentovaný globálne platný návod pre všetky situácie, čo na šachovnici vznikajú.
Všeobecné princípy majú význam z pedagogického hľadiska, ale čím je šachista silnejší, tým viac ho môžu obmedziť a v konečnom dôsledku aj pribrzdiť jeho tvorivú fantáziu a rozvoj. Ak si to porovnáme s glosami, či videami dnešnej elity, tak u nich nenájdeme také množstvo kategorických súdov, ako u Dorfmana a Berlinera. Slová ako "možno", "niekedy", či "spravidla" neznamenajú u nich vnútornú neistotu, ale pochopenie mnohostrannosti šachu. Pritom si treba uvedomiť, že špičkoví veľmajstri dosiahli svoj status najmä tým, že niektoré veci robia inak a lepšie, ako bežný šachový plebs. Ak by existoval ten sľubovaný univerzálny algoritmus, tak by ho predsa používal každý a v konečnom dôsledku by rozhodovali len rozdiely v psychike... Nie je to však tak, elita ťaží najmä z toho, že intuitívne, ale aj na základe konkrétnej analýzy vie, kedy môže rôzne pravidlá a poučky beztrestne narušiť, sama tieto situácie aktívne vyhľadáva a snaží sa ťažiť z výnimiek. Koniec koncov tak, ako aj elita v bežnom živote. :)