Začalo to nevinne a skončilo hádkou až do krvi. Jeden slovenský veľmajster, nazvime ho Fedor, si prehrával partie Zuckertorta a strašne sa pri tom smial. „Tí starí majstri naozaj nič nevedeli“, chechtal sa a ukazoval svojmu priateľovi, tiež veľmajstrovi, antipozičné ťahy z Zuckertortovej ruky. „Ničomu nerozumieš,“ hneval sa jeho priateľ, (nazvime ho Félix), „všetky pozičné pravidlá, ktoré dnes vieme, oni ešte len museli objaviť. Ak by dnes Zuckertort hral so znalosťou súčasnej teórie, bol by hráčom svetovej špičky.“
„Ani nápad,“ ironizoval GM Fedor, „ale tretiu ligu na šiestej doske by si zahrať mohol.“ „Nemáš úctu k histórii!“, už takmer kričal GM Félix! „Stojíme na pleciach gigantov, bez nich by sme nevedeli nič!“ Tí dvaja mali až do konca turnaj problém sa porozprávať. Spor o dávno mŕtvych šachistov zahnali až na záverečnom pive.
Čo si myslíte vy? Ako by dopadol povedzme zápas Capablanca-Carlsen, keby sa stretli za šachovnicou, a božský José Raul by dostal na prípravu povedzme 3 roky (a nejakú šikovnú asistentku, ktorá by mu ovládala počítač a šachové programy)? Sú hráči dnes výrazne silnejší než hráči minulosti?
Táto otázka je samozrejme dosť abstraktná a trochu aj nezmyselná, pretože predpokladá cestovanie v čase, skrýva sa v nej ale iná, celkom praktická dilema, súvisiaca s trénovaním. Má vôbec zmysel učiť sa od hráčov ako Aljechin či Morphy? Nie je treba začať Fischerom, ako tvrdil GM Fedor, pretože len od Fischera dostal šach svoju skutočnú, modernú podobu?
A navyše je to krásna predstava. Kubánec v štýlovom saku z tridsiatych rokov a v mäkkom klobúku by plavne vošiel na scénu, kde by ho čakal Magnus v bielej košeli s logom sponzora.
Capablanca by mal problém pochopiť ovládanie elektronických hodín, ale jeho nórsky súper by mu všetko počas prvých ťahov Španielskej obrany vysvetlil. Pre zachovanie dobového koloritu by sa zápas neprenášal online a analyzoval by sa výhradne na demonštračných šachovniciach. Anish Giri by robil ťahy, jeho žena Sopiko by analyzovala po nórsky a po španielsky...
No, zanechajme fantazírovania. Pre Magnusa by v podobnom súboji hovorilo viacero argumentov. Najprv, mohol sa učiť hrať šach na omnoho širšej palete materiálov a nástrojov, vrátane Capablancových partií. Ďalej, dnes hrá šach omnoho viac ľudí ako pred osemdesiatimi rokmi, a podľa Gaussovej krivky by to malo znamenať, že i špička bude o niečo lepšia ako pred osemdesiatimi rokmi.
Pre Kubánca hovorí najmä jeho genialita. V čase svojej najväčšej slávy neprehral partiu snáď osem rokov. A ako píše položartom Tartakover, keď po takom čase jednu predsa prehral, vypýtal si pravidlá šachu, aby sa v nich pozrel, či je tak absurdná udalosť vôbec možná...
Podľa počítačovej analýzy servera Chessbase.com mal Capablanca najčistejší štýl so všetkých analyzovaných hráčov. Jeho ťahy obsahovali najmenej chýb. Veď pozrite graf nižšie:
A čo si myslíte vy? Ako by dopadol zápas na 12 partií medzi Jose Raul Capablancom a Magnusom Carlsenom, ak by sa hralo klasickým tempom a José Raul by dostal päť rokov na prípravu a aklimatizáciu v súčasnom svete? A prečo by dopadol práve takto?
Napíšte do komentára!