Čo je to vlastne technika v šachu a čo si máme predstaviť pod tým, ak povieme o nejakom šachistovi, že má dobrú, či prípadne mizernú techniku? Pokúsim sa naznačiť, ako tento pojem vnímajú šachové autority a ako dosiahnuť v tejto oblasti pokrok a zlepšiť svoju techniku.
V užšom slova zmysle sa dá hovoriť o technike realizácie prevahy, v tom širšom do toho môžeme zahrnúť aj techniku obrany ohrozených pozícii. Tie majú svoje miesto v záverečnej fáze partie, spravidla v už dosť zjednodušených pozíciach koncovkového typu. Alfou a omegou je tu znalosť teoretických koncoviek! Tie základné treba jednoducho poznať naspamäť a vedieť sa v nich dobre orientovať, keďže práve k týmto pozíciam sa buď snažíme hru nasmerovať, alebo naopak sa im musíme vyhnúť, aby sme mohli dosiahnuť v partii svoj cieľ (či už je to výhra, alebo remíza). O teoretických koncovkách pojednáva mnoho kníh, či špeciálnych databáz, stačí si len vybrať. Dvoreckému a jeho "Endgame manual" ani príliš reklamu robiť netreba, renomovaný autor svoje dielo postupne vydával znovu a znovu, pričom ho neustále doplňoval a opravoval chyby prakticky až do svojej smrti v roku 2016. V našich končinách majú zaslúžene dobrú povesť "Šachové koncovky" od Prandstettra a dalo by sa pokračovať. Treba si niektorú z týchto kníh dôkladne preštudovať a snažiť sa, aby nám z nej ostalo v pamäti čo najviac.
Pri tých najzákladnejších pozíciách by sme mali poznať nielen zákonitý výsledok boja, ale aj spôsob, ako ho máme dosiahnuť. Pri zložitejších koncovkách, už od šiestich kameňov vyššie, je dôležité vedieť aspoň správne hodnotenie pozície a základné metódy boja - akými manévrami môže silnejšia strana realizovať výhodu, kde a ako má slabšia strana hľadať protihru. Náš súbor, či systém poznatkov o teoretických koncovkách by mal byť na jednej strane čo najširší, ale na druhej dostatočne kompaktný, aby sme sa v ňom nestrácali a to najdôležitejšie vedeli naozaj na 100%. Väčšinu by pritom mali tvoriť presné a konkrétne vedomosti pešcoviek a vežoviek, v koncovkách ľahkých figúr je tých dôležitých teoretických pozícii už predsa len menej. To platí v ešte väčšej miere aj pre zmiešané koncovky, povedzme V:S(J), V:pešiaci, S(J):pešiaci, V+S(J):V atď. Spravidla si tu vystačíme s akoby "druhým levelom", čiže znalosťou hodnotenia a metód boja. Na konci spektra sú dámske koncovky, tie sú kvôli dlhým sériám šachov veľmi ťažko algoritmizovateľné a človek sa v nich chybám jednoducho nevyhne. Tu je dobré poznať aspoň hodnotenie niekoľkých kľúčových pozícii, ktoré možno spočítať na prstoch.
Prečo o tom tak siahodlho hovorím? Ak za našim neúspechom v konkrétnej partii stojí povedzme voľba zlého plánu, alebo prehliadnutie skrytej taktickej možnosti, tak to možno do istej miery pochopiť, prípadne aj ospravedlniť. Chyby v teoretických koncovkách sú však nevysvetliteľné, lebo ich možno prirovnať k neznalosti malej násobilky.
Nevystačíme si však len so znalosťami teórie koncoviek, nech by boli akékoľvek obsiahle. Dôležitý je aj cit pre zjednodušené pozície, pochopenie princípov vedenia boja, či inak povedané aj stratégia koncoviek. To je presne aj názov vynikajúceho diela bieloruského majstra Šereševského, z ktorého som čerpal prvé poznatky v oblasti praktických koncoviek. Aj tu je však tých dobrých kníh viac, vyzdvihnem ešte "How to play chess Endgames" od Karstena Müllera. Nie je náhodou, že názvy kapitol v oboch spomínaných knihách sa príliš nelíšia a naznačujú, čo sú hlavné prvky strategického vedenia boja v koncovkách. Na rozdiel od strednej hry tu často inú, aktívnu úlohu hraje kráľ.
Väčší význam má aj problematika vhodných výmen, figúr je už na šachovnici pomenej a treba si lepšie rozmyslieť, ktoré si ponechať a ktorých sa naopak zbaviť. K dobrej technike patrí aj čo najefektívnejšie rozmiestnenie pešiakov, aby neprekážali vlastným a naopak obmedzovali súperove figúry. Vzrastá aj význam voľných pešiakov, obzvlášť tých, ktorí sú vzdialení od hlavného ohniska boja. V koncovkách hraje vážnu úlohu aj schématické myslenie a tvorba dlhodobejších plánov - môže ísť napr. o pochody kráľov, prevody figúr do ideálnych pozícii, či vytvorenie nových slabín v súperovom tábore (jednu, niekedy aj dve dokáže obranca často ubrániť).
Jednou z dôležitých koncovkových zásad je pravidlo "nenáhliť sa". Pokiaľ sme zabránili účinnej protihre súpera, tak sa nemusíme hneď naňho vrhnúť, ale môžeme postupne maximálne vylepšiť vlastnú pozíciu tak, aby boli všetky naše sily ideálne umiestnené pre záverečný nápor. Psychologický význam v týchto situáciach má aj opakovanie ťahov, ktoré v pasívnom súperovi len posiluje pocity beznádeje a nevyhnutnosti prehry (pravda, musíme vedieť počítať do troch a nedopustiť úspešnú reklamáciu). Nájsť ten najlepší moment pre prechod od vylepšovania síl k energickej a konkrétnej hre a rozhodujúcemu útoku tiež patrí k dobrej technike. Preto nebude znieť ani príliš prekvapujúco, že dobrá technika ide ruka v ruka s dobrým prepočtom. Pri realizácii prevahy totiž vo väčšine partii nastane jeden, niekedy aj dva momenty, keď už je pozícia zralá a treba jednať, lebo ďalšie manévrovanie by len predĺžilo súperov odpor. Skoro všetky z týchto prvkov majú svoj presah aj do strednej hry, hádam s výnimkou aktivity kráľa - šachová technika v tom najširšom význame sa totiž netýka iba koncoviek.
Čo by sme ešte mohli urobiť, aby sme sa stali lepšími technikmi? Treba sa učiť od majstrov remesla! Základy modernej techniky položil Rubinstein, jeho uplatňovanie pozičnej prevahy vo vežovkách stále pôsobí celistvým, až veľkolepým dojmom. Veľkými technikmi boli aj Lasker a predovšetkým Capablanca. Geniálny Kubánec mal skvelú intuíciu, vedel rýchlo určiť, kde ktoré figúry patria. Nie náhodou jeho partie spomedzi koryfejov minulosti vykazujú najväčšiu zhodu s návrhmi dnešných enginov. To je však dané aj šachom, ktorý sa hrával, keď bol Capa na vrchole - mnoho techniky, oveľa menej dynamiky, dominovali dámske gambity. Aljechina preslávili najmä kombinácie, ale výborne hrával aj koncovky ťažkých figúr. Techniku ďalej posunula sovietska škola: Botvinnik, Smyslov, Petrosjan a neskôr Karpov vo svojich najlepších rokoch nemali v tejto sfére konkurenciu a zanechali nám veľa poučných príkladov stupňovania a uplatnenia minimálnej prevahy.
A aj dnes máme na tróne šachistu, ktorý je síce veľmi univerzálny, ale jeho najsilnejšou zbraňou je predsa len precízna, miestami až nemilosrdná technika. Hoci Carlsenov náskok pred ostatnými elitnými veľmajstrami nie je až taký výrazný, ako pred pár rokmi, stále platí, že robí menej chýb, ako konkurenti. Dokáže im pritom predkladať rôznorodé problémy a prehrávať ich aj so zdanlivo sterilných pozícii. Štúdium monografii s komentovanými partiami týchto velikánov nepochybne obhatí aj náš technický arzenál.